Slovo prokrastinácia dnes počúvame veľmi často. Kde leží tá skutočná hranica, kedy sa z bežného odkladania povinností stáva chronický problém, ktorý negatívne ovplyvňuje psychiku aj študijné výsledky?
Z môjho pohľadu je prokrastinácia dosť relatívny pojem. To, čo je pre jedného človeka potrebný relax pred výkonom, môže byť pre druhého už prokrastinácia. Preto si nemyslím, že existuje nejaká univerzálna miera, ktorá by presne určovala, čo je ešte v poriadku a čo už nie. Tú hranicu určujú individuálne potreby každého človeka a tiež to, či je schopný svoje úlohy úspešne dokončovať.
Takže pokiaľ človek stíha termíny, tak je to vlastne v pohode.
V zásade si môžeme položiť jednoduchú otázku: dokončím svoju úlohu úspešne a včas? Ak áno, potom je pravdepodobne všetko v norme. Ak nie, je na mieste zamyslieť sa nad tým, či sa z odkladania nestáva problém.
Odpoveď na otázku, kedy sa z bežného odkladania povinností stáva chronický problém, je teda vlastne obsiahnutá už v jej znení. Problémom sa stáva vo chvíli, keď začne negatívne ovplyvňovať psychiku, študijné výsledky alebo celkové fungovanie človeka.
Ako ale študent spozná, že skutočne prokrastinuje, a nejde len o obyčajnú únavu alebo potrebu si oddýchnuť?
To je podľa mňa strašne ťažká otázka. Prirovnala by som to napríklad k cvičeniu. Niekedy naše telo doslova kričí: „Dnes nie, dnes potrebujeme oddychovať." A inokedy nekričí telo, ale skôr lenivosť. A práve rozpoznať rozdiel medzi týmito dvoma hlasmi nie je vôbec jednoduché.
Neviem na to odpovedať nejako odborne, vychádzam skôr zo svojej skúsenosti, z práce s deťmi aj z toho, čo počúvam od ľudí okolo seba. Často stojíme pred nejakou úlohou – máme sa učiť na štátnice, ísť si zacvičiť, upratať byt – a ozve sa ten vtieravý hlások, ktorý hovorí: „Nie, to teraz robiť nebudeme."
Máte na tento „hlások" nejakú radu?
Možno to bude znieť trochu zvláštne, ale podľa mňa pomáha položiť si jednoduchú otázku: „Dobre, tak čo teda teraz potrebujem?" Ak cítim, že si potrebujem na chvíľu ľahnúť, zavrieť oči, byť v tichu, odpojiť sa od sociálnych sietí alebo si jednoducho oddýchnuť, potom ide s najväčšou pravdepodobnosťou o skutočnú potrebu regenerácie. Takýto oddych býva prospešný a pomôže nám neskôr podať lepší výkon.
Ak ma však zrazu začnú lákať činnosti, na ktoré by som za normálnych okolností vôbec nepomyslela, strácam nimi čas a zároveň mi v hlave neustále beží: „Mala by som robiť niečo iné," potom sa už pravdepodobne bavíme o prokrastinácii.
Možno to nie je odpoveď, ktorá uspokojí všetkých milovníkov jasných pravidiel a logických postupov, ale podľa mňa je veľká časť riešenia v tom naučiť sa vnímať vlastné telo. To nám totiž často veľmi hlasno hovorí, čo potrebuje. Lenže my sme zahltení množstvom podnetov a povinností, takže jeho signály často prehlušíme. Viem, že to môže znieť až trochu ezotericky, ale naozaj si myslím, že schopnosť načúvať vlastnému telu je v tomto smere nesmierne dôležitá.
A čo keď si ten oddych človek dopraje, ale aj tak má celý čas výčitky svedomia, že by mal robiť niečo produktívnejšie? S tým sa stretáva asi veľa študentov.
V takých chvíľach podľa mňa pomáha bojovať s výčitkami svedomia natvrdo pomocou logiky a plánu. Vo všeobecnosti platí, že ak sme unavení, zahltení alebo vyčerpaní, hodinové sedenie nad učebnicou často nevedie k ničomu. Myšlienky utekajú inam, sústredenie nefunguje a informácie si aj tak nezapamätáme. Preto je niekedy oveľa efektívnejšie dať si vedomú pauzu.
Vedomú pauzu? To znamená, že si ju musím v duchu sama povoliť?
Áno, presne tak. Keď si z hodiny „ukradnem" napríklad polhodinu na oddych, zavriem oči, vypnem hlavu a naozaj zregenerujem, veľmi často z tej druhej polovice vyťažím oveľa viac, než keby som sa celú hodinu snažila učiť vyčerpaná.
Dôležité je, že nejde o útek od povinností, ale o premyslené rozhodnutie. A keď človek tento princíp zažije opakovane, začne mu veriť. Sám na sebe vidí, že po oddychu pracuje efektívnejšie, rýchlejšie a s lepšími výsledkami. Výčitky svedomia potom postupne slabnú, pretože už vie, že oddych nie je stratený čas, ale investícia do výkonu.
Prečo máme vo všeobecnosti tendenciu odkladať práve študijné povinnosti? Čo býva tým najčastejším dôvodom prokrastinácie?
Myslím si, že na túto otázku si musí do určitej miery odpovedať každý sám. Dôvodov, prečo študijné povinnosti odkladáme, je totiž celý rad. Niekto ich odkladá preto, že vie, že preňho bude štúdium náročné a bude ho stáť veľa energie. Niekto preto, že ho štúdium jednoducho nebaví a jeho cieľom je predovšetkým získať titul alebo dokončiť školu. A veľmi často je dôvodom aj to, že učivu nerozumieme. Ak nevieme, ako úlohu uchopiť, alebo máme pocit, že nám chýbajú potrebné základy, je úplne prirodzené, že sa nám do nej nechce.
Znie to logicky. Čo s tým ale robiť v praxi, keď tá nechuť zvíťazí?
Študentom často odporúčam mať svoj cieľ neustále na očiach. Môže to byť fotografia miesta, kam sa chcú po úspešnom zvládnutí skúšok pozrieť, obrázok vysnívanej školy, povolania alebo hoci niečo úplne iné. Pre každého bude motivácia vyzerať inak.
Vo chvíli, keď nám začne hlava utekať inam, je dobré znovu zapojiť plán a trochu tvrdej argumentácie voči sebe samým. Pripomenúť si, prečo to vlastne robíme. „Teraz sa budem dve hodiny učiť, pretože o štrnásť dní pôjdem na dovolenku." Alebo: „Teraz zvládnem túto kapitolu, pretože ma posunie bližšie k cieľu, ktorý som si vybrala." Keď vieme, prečo niečo robíme, oveľa ľahšie prekonáme chvíle, keď sa nám nechce.
Každý krok by mal mať svoj smer a svoj cieľ. Nemusíme milovať všetko, čo sa učíme, ale mali by sme vedieť, prečo tomu práve teraz venujeme svoj čas a energiu.
Zmienili ste, že človek často odkladá veci, ktorým nerozumie. Môže byť teda prokrastinácia vyslovene signálom, že študent potrebuje iný spôsob vysvetlenia alebo pomoc zvonka?
Áno, určite môže. Ako som už spomínala v predchádzajúcej otázke, je úplne prirodzené, že sa človeku nechce do niečoho, čomu nerozumie. Ak mám pred sebou učivo, v ktorom tápem, neviem, ako začať, a každá strana vo mne vyvoláva frustráciu, nie je prekvapivé, že sa mu budem radšej vyhýbať.
Práve v takých situáciách môže veľmi pomôcť doučovanie. A nehovorím to preto, že pracujem v Škole Populo, ale preto, že v praxi vidím, aký veľký rozdiel dokáže urobiť.
V čom konkrétne? Nie je to len o tom, že s ním niekto prejde učivo?
To práve vôbec nie. Doučovanie totiž neprináša len vysvetlenie učiva. Prináša aj jasný plán a štruktúru. Študent vie, kedy sa bude učiť, ako dlho sa bude učiť a čo je cieľom danej lekcie. Zrazu už pred sebou nemá neurčitú úlohu typu „musím sa naučiť matematiku", ale konkrétny časový blok, ktorý je oveľa ľahšie uchopiť.
Motiváciu navyše posilňuje aj samotný záväzok. Máme dohodnutý termín, lektora alebo spolužiaka, často za službu platíme, a tým vzniká prirodzená potreba tento čas využiť naplno. To všetko pomáha prekonať počiatočný odpor.
A čo samotný prístup k učeniu?
Vo chvíli, keď o téme s niekým diskutujeme, kladieme otázky a niekto nás učivom sprevádza, býva učenie spojené s oveľa príjemnejšími pocitmi než púhe memorovanie. Vďaka tomu si informácie ľahšie zapamätáme a postupne získavame väčšiu istotu. A keď učivu začneme rozumieť, mizne aj jeden z najčastejších dôvodov, prečo sme ho predtým odkladali.
Podobnú službu môže samozrejme urobiť aj učenie sa so spolužiakom alebo kamarátom. Aj tam pomáha, že na to človek nie je sám, môže o učive hovoriť nahlas a má vopred dohodnutý čas. Len je dobré dať si pozor na to, aby sa spoločné učenie postupne nezmenilo skôr na príjemné rozprávanie mimo témy. To samo osebe nie je zlé, ale ak bolo cieľom učenie, treba si hranice nastaviť vopred.
Často sa stretávame s fenoménom takzvanej produktívnej prokrastinácie. Teda situácie, keď študent namiesto učenia radšej perfektne upratá celý dom. Ako z tejto pasce von?
Tu sa ponúka otázka, prečo z toho vlastne von, keď je výsledkom perfektne uprataný byt. (smiech)
Ja som napríklad typ človeka, ktorý sa nikdy nebude učiť, ak nemá upratané a pripravené jedlo. Robím to úplne zámerne, pretože nechcem, aby mi počas učenia utekala pozornosť k tomu, že by som ešte mala vytrieť podlahu alebo premýšľať, čo budem večerať. V takom prípade nejde o prokrastináciu, ale o prípravu podmienok na prácu.
Problém nastáva vo chvíli, keď sa príprava stane nekonečným procesom. Keď namiesto jednej dávky prádla začneme prerovnávať skrine, umývať okná alebo organizovať šuplíky, hoci nás o pár dní čaká dôležitá skúška.
Ale ako z tejto pasce von?
Predovšetkým tým, že si podmienky na učenie pripravíme s predstihom. Väčšina študentov vie o termíne skúšky alebo testu dopredu, takže má možnosť si nákup, upratovanie, varenie alebo iné povinnosti rozvrhnúť tak, aby mu v čase určenom na štúdium nestáli v ceste.
A potom prichádza na rad niečo, o čom hovorím opakovane – plán. Pokojne hodinu po hodine. Do plánu je dobré zaradiť nielen samotné učenie, ale aj jedlo, oddych, pohyb alebo hoci aj čas na sociálne siete. Možno to znie zvláštne, ale aj scrollovanie môže mať v pláne svoje miesto. Len čo si naň vyhradíme konkrétny čas, nemusíme mať výčitky svedomia, že robíme niečo zle. Vieme, že teraz oddychujeme, a vieme aj to, kedy sa vrátime späť k práci.
Čím menej priestoru necháme náhode, tým menej priestoru zostane aj pre produktívnu prokrastináciu.
Takže keď si predstavíme konkrétnu situáciu, keď už študent sedí nad zošitom, ale nedokáže sa prinútiť k učeniu. Ako by mal vyzerať úplne prvý, najmenší krok, ktorým dokáže túto paralýzu prekonať a začať?
Prvým krokom podľa mňa nie je začať sa za každú cenu učiť, ale zastaviť sa a pomenovať si, prečo mi to vlastne nejde. Často totiž bojujeme s následkom, namiesto toho, aby sme riešili príčinu. Je toho predo mnou príliš veľa? Nerozumiem tomu? Je učivo neprehľadné? Neviem, kde začať? Každá z týchto prekážok má iné riešenie a kým neidentifikujem skutočný problém, budem sa len točiť v kruhu.
Ak je učiva príliš veľa, rozdelím si ho na menšie časti. Ak je neprehľadné, pomôžem si zvýrazňovačmi, kartičkami, poznámkami alebo myšlienkovou mapou. Ak učivu nerozumiem, hľadám iný zdroj vysvetlenia, spolužiaka alebo doučovanie. Len čo pomenujem problém, môžem začať hľadať cestu von.
Myslím si, že práve toto býva často ten najmenší krok, ktorý študent potrebuje urobiť. Neutápať sa v tom, aká je situácia zložitá, ale skúsiť si odpovedať na otázku: „Čo mi konkrétne bráni začať?" Keď poznáme prekážku, oveľa ľahšie nájdeme spôsob, ako ju obísť alebo odstrániť.
A čo rôzne metódy proti prokrastinácii? Na internete ich nájdeme desiatky. Ktoré z týchto nástrojov sú podľa vás užitočné a ktoré sú naopak preceňované a až tak dobre nefungujú?
Odpoveď už asi čitatelia po prečítaní celého rozhovoru trochu očakávajú. Stačí sa vrátiť na začiatok – neexistuje jedna metóda, ktorá by fungovala všetkým. Funguje to, čo funguje práve vám.
Niekomu vyhovuje Pomodoro, pretože mu pomáha rozdeliť prácu na kratšie úseky. Iný nedá dopustiť na time blocking a potrebuje mať celý deň presne rozplánovaný. A niekto ďalší zistí, že mu nevyhovuje ani jedna z týchto metód a musí si vytvoriť vlastný systém.
Vy sama máte nejakého favorita?
Ak by som mala vyzdvihnúť jednu vec zo svojej vlastnej skúsenosti, tak je to niečo, čo v tomto rozhovore spomínam opakovane – plán. Nemusí byť dokonalý ani prehnane detailný, ale mal by existovať. Vo chvíli, keď viem, čo budem robiť, kedy to budem robiť a prečo to budem robiť, ubúda priestoru na rozhodovanie aj na odkladanie.
Myslím si, že ľudia niekedy trávia až príliš veľa času hľadaním dokonalej metódy, namiesto toho, aby začali pracovať s tou, ktorú majú práve k dispozícii. Oveľa dôležitejšie než názov konkrétnej techniky je to, či ju človek dokáže dlhodobo používať a či mu skutočne pomáha plniť jeho ciele.
Preto by som žiadnu metódu neoznačila za preceňovanú ani naopak zázračnú. Každá môže byť skvelým pomocníkom pre niekoho a úplne nefunkčným nástrojom pre niekoho iného. Dôležité je nebáť sa skúšať rôzne prístupy a nájsť si ten svoj.
Čo by ste poradili študentovi, ktorý číta tento článok práve teraz namiesto učenia?
To predsa záleží na tom, prečo ten článok číta. Ak ho číta preto, aby sa inšpiroval a hľadal spôsob, ako so svojím odkladaním pracovať, potom je to úplne v poriadku a dúfam, že v ňom nejakú inšpiráciu našiel.
Ak ho však číta len preto, aby utiekol od toho, čo ho v skutočnosti čaká, potom by som mu poradila niečo veľmi jednoduché. Vezmi ceruzku a papier. Načrtni si plán. Nakresli si svoj cieľ. Pripomeň si, prečo to celé robíš. A potom urob prvý krok smerom k jeho splneniu.
Nemusí byť veľký. Nemusí byť dokonalý. Ale mal by prísť práve teraz. Pretože žiadny plán, žiadna metóda ani žiadny článok za nás tú prácu nakoniec neurobí. Tú prvú stranu, prvý príklad alebo prvú otázku na štátnice si musíme otvoriť sami.
A možno zistíme, že najťažšie nebolo samotné učenie. Len ten prvý krok.
