Michaela Kudláková
21. června 2026 |
8 minút čítania

Keď bol malý, chcel prečítať každú rozprávku. Dnes si knihu ani nevezme do ruky. Ak máte doma školáka, možno ste povedali niečo podobné aj vy. A pravdepodobne ste si zároveň položili otázku, ktorú si dnes kladie čoraz viac rodičov: Prečo deti nechcú čítať?
Skôr než sa pustíme do hľadania odpovedí, povedzme si dve dôležité veci.
Ak očakávate jednoduchú odpoveď na otázku, prečo dnešné deti nečítajú, možno vás sklamem. Rovnako vás sklamem, ak čakáte osvedčený postup, ktorý premení každého školáka na nadšeného čitateľa. Taký návod totiž neexistuje. A vlastne ani existovať nemôže.
Rovnako ako neexistuje spôsob, ako zabezpečiť, aby všetky deti milovali šport, hoci vieme, aký je dôležitý pre zdravie. Neexistuje recept, vďaka ktorému budú všetky deti sledovať dianie vo svete len preto, že je dôležité mať všeobecný prehľad. A len ťažko by sme hľadali návod, ako presvedčiť každého tínedžera, aby si vo voľnom čase dobrovoľne čítal odborné články alebo sa učil ďalší cudzí jazyk. A čítanie nie je výnimkou.
Možno je dokonca jednou z posledných aktivít, pri ktorých si ešte stále myslíme, že ak budeme dostatočne dôslední, dieťa si k nej vytvorí vzťah automaticky. Lenže takto jednoducho to nefunguje.
Aby sme dnešným deťom rozumeli, musíme si predovšetkým priznať jednu vec: To, čo nám pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi poskytovali knihy, dnes deťom poskytuje internet.
Keď sme sa chceli zabaviť, siahli sme po knihe.
Keď sme túžili po dobrodružstve, čítali sme.
Keď sme potrebovali informácie, otvorili sme encyklopédiu.
Dnešné deti majú všetky tieto možnosti doslova vo vrecku. Navyše v podobe, ktorá je rýchlejšia, farebnejšia a oveľa intenzívnejšia. To samozrejme neznamená, že dnešné deti sú lenivejšie alebo menej zvedavé než predchádzajúce generácie. Len vyrastajú vo svete, kde možno zábavu, informácie aj silné emócie získať oveľa rýchlejšie než prostredníctvom knihy.
Práve preto býva pre mnohé deti čítanie menej atraktívne. Nie preto, že by bolo zbytočné, ale preto, že cesta k rovnakému výsledku je jednoducho náročnejšia.
Priznajme si jednu vec. Prečítať kapitolu knihy si vyžaduje sústredenie, trpezlivosť a aktívne zapojenie fantázie. Video na sociálnej sieti ponúkne silné emócie v priebehu niekoľkých sekúnd. A práve v tom dnes knihy zvádzajú svoj najťažší boj.
Ak hľadáte konkrétne tipy, ako zapojiť deti do aktivít, pri ktorých zabudnú na obrazovky, prečítajte si náš článok Tipy na letné mini výzvy, ktoré rozvíjajú mozgové závity.
Svoju úlohu, žiaľ, zohráva aj škola. Nie preto, že by učitelia robili svoju prácu zle. Povinné čítanie má svoj význam a je pochopiteľné, prečo chcú školy deťom odovzdať základný kultúrny prehľad a predstaviť im významných autorov.
Napriek tomu si môžeme položiť jednu úprimnú otázku: Koľko pätnásťročných študentov dokáže skutočne oceniť niektoré literárne diela rovnako ako dospelý človek?
Diela ako Zločin a trest, historické romány alebo vojnová literatúra často získavajú svoj skutočný význam až vtedy, keď máme dostatok životných skúseností, lepšie chápeme medziľudské vzťahy alebo vnímame historické súvislosti v širšom kontexte. To samozrejme neznamená, že by sa takéto knihy nemali čítať. Skôr by sme si mali uvedomiť, že dieťa môže mať negatívny vzťah ku konkrétnej knihe, bez toho, aby odmietalo čítanie vo všeobecnosti.
Ak vás zaujíma, ako sa má slovenské školstvo meniť v oblasti povinného čítania a vzdelávania, prečítajte si náš článok Revízia Štátneho vzdelávacieho programu 2025: čo prinesie žiakom, rodičom a školám.
Možno si teraz hovoríte: „Dobre, ale prečo je čítanie také dôležité, keď máme internet, videá a umelú inteligenciu?“ Odpoveď je jednoduchšia, než sa zdá. Čítanie nie je dôležité kvôli známke zo slovenského jazyka. Je dôležité preto, že život je plný textov, ktorým musíme rozumieť.
Raz bude vaše dieťa:
Dokonca aj pri používaní umelej inteligencie bude musieť vedieť posúdiť, či odpoveď, ktorú dostalo, dáva zmysel. Nejde teda o počet prečítaných kníh. Ide o schopnosť porozumieť textu, pracovať s informáciami a kriticky o nich premýšľať.
Viac o rozdiele medzi pochopením a biflovávaním si môžete prečítať v článku Biflovanie vs pochopenie – to nie je to isté.
Ak ste dúfali, že vám ponúkneme päť jednoduchých krokov, po ktorých si vaše dieťa zamiluje knihy, musíme vás sklamať aj druhýkrát. Také riešenie neexistuje. Existujú však veci, ktoré môžu výrazne zvýšiť šancu, že si dieťa vytvorí k čítaniu zdravý vzťah.
Najskôr je však dobré položiť si jednu dôležitú otázku: Nevie dieťa čítať, alebo nechce čítať? To totiž nie je to isté.
Mnohí rodičia automaticky predpokladajú, že ak dieťa nečíta, problém musí byť v jeho schopnostiach. V skutočnosti však veľa detí číta veľmi dobre. Len nevidia dôvod, prečo by mali tráviť čas pri knihe, keď majú k dispozícii desiatky iných aktivít.
Pri menších deťoch býva často najúčinnejšia obyčajná rutina. Nie špeciálne aplikácie, drahé pomôcky ani zázračné metódy. Pomáha, keď sa čítanie stane bežnou súčasťou rodinného života.
Dieťa si totiž nevytvára vzťah k čítaniu podľa toho, čo mu hovoríme, ale podľa toho, čo doma vidí. Ak si rodičia večer pravidelne sadnú s knihou, časopisom alebo novinami, dieťa začne vnímať čítanie ako prirodzenú súčasť života. Ak doma nikto nečíta a všetci trávia voľný čas na telefóne, tento návyk sa vytvára oveľa ťažšie.
Pomôcť môže aj spoločný čas vyhradený na čítanie. Nemusíte čítať tú istú knihu ani si navzájom predčítavať. Niekedy stačí pätnásť minút pred spaním, keď si každý číta niečo svoje.
Veľkou chybou býva snaha vyberať dieťaťu knihy podľa predstáv dospelých. Často je dôležitejšie to, že dieťa vôbec číta, než to, čo presne číta.
Mnohí rodičia majú pocit, že komiks alebo kniha podľa počítačovej hry nie sú „skutočné čítanie“. Dieťa, ktoré s nadšením prečíta tristo strán príbehu o téme, ktorá ho zaujíma, však rozvíja rovnaké čitateľské schopnosti ako dieťa čítajúce klasickú literatúru.
Rovnako dôležité je neurobiť z čítania ďalší školský predmet. Predstavte si, že čítate obľúbenú knihu a po každej strane vás niekto zastaví otázkou, čo tým chcel autor povedať, ako sa volala vedľajšia postava alebo aký bol hlavný motív kapitoly. Pravdepodobne by vás čítanie veľmi rýchlo prestalo baviť.
Samozrejme, je dôležité overovať porozumenie textu. Zároveň je však potrebné ponechať priestor na obyčajný čitateľský zážitok. Nie všetko musí byť test.
Ak hľadáte konkrétne tipy na knihy podľa veku a praktické rady, ako z čítania spraviť prirodzený zvyk, prečítajte si náš článok Čitateľské tipy podľa veku (a ako z čítania spraviť zvyk, nie povinnosť).
„Nechce čítať.“ To je veta, ktorú rodičia hovoria veľmi často. Niekedy je však problém úplne inde.
Čo ak sa dieťaťu nechce čítať nie preto, že by bolo pohodlné?
Čo ak nechce čítať preto, že je to preň mimoriadne náročné?
Predstavte si, že by ste každý deň robili niečo, pri čom opakovane zažívate neúspech. Niečo, čo ostatným pripadá jednoduché a samozrejmé. Pravdepodobne by ste sa tomu tiež začali vyhýbať. A presne tak môže vyzerať skúsenosť dieťaťa s dyslexiou.
Rozlíšiť bežný odpor k čítaniu od špecifickej poruchy učenia nie je vždy jednoduché. Určitým vodidlom však býva dlhodobosť a opakovanie problémov:
Medzi typické prejavy patrí pomalé tempo čítania, zamieňanie alebo vynechávanie písmen, preskakovanie riadkov, problémy so spájaním písmen do slov alebo ťažkosti s porozumením prečítaného textu.
Mnohí rodičia si však všimnú ešte niečo iné – psychosomatické a emocionálne reakcie. Dieťa je pred čítaním:
Tieto reakcie sa pritom neobjavujú len občas. Opakujú sa dlhodobo a pravidelne.
Ak máte podozrenie, že za ťažkosťami môže byť niečo viac než bežný nezáujem o čítanie, môžete najskôr vyskúšať niekoľko podporných opatrení doma. Pomáha napríklad:
Ak sa však situácia dlhodobo nemení alebo dieťa prežíva výrazný stres, je vhodné obrátiť sa na odborníka.
Mnohí rodičia sa obávajú, že dieťa dostane „nálepku“. V skutočnosti, cieľom diagnostiky nie je dieťa zaškatuľkovať. Cieľom je pochopiť, prečo sa ťažkosti objavujú, a nájsť spôsob, ako dieťaťu pomôcť. Pomôcť môžu pedagogicko-psychologické poradne, špeciálni pedagógovia alebo centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Čím skôr sa podarí zistiť skutočnú príčinu problémov, tým skôr možno nastaviť podporu, ktorá dieťaťu pomôže.
Ak vás zaujíma aj širší kontext duševného zdravia vašich detí a ako včas rozoznať problémy, prečítajte si náš článok Duševné zdravie detí: Ako ich chrániť a včas rozpoznať problémy.
Ak vaše dieťa nečíta, automaticky to neznamená, že ste ako rodič zlyhali. Neznamená to ani, že je lenivé. A už vôbec to neznamená, že nikdy nebude úspešné.
Takmer nikdy však nepomáha veta: „Keby si chcel, čítal by si.” Pretože za odporom k čítaniu sa často skrýva niečo oveľa zložitejšie než obyčajná neochota otvoriť knihu.
A práve vo chvíli, keď sa prestaneme pýtať „Prečo nechce čítať?“ a začneme sa pýtať „Čo mu v tom bráni?“, sa zvyčajne začnú objavovať prvé skutočné riešenia.
Ak vás zaujíma, prečo sa deti často neučia efektívne ani napriek časovaniu, prečítajte si aj náš článok Učí sa hodiny, ale bez výsledku? A pritom stačí zmeniť toto.
Hlavným ukazovateľom je dlhodobosť problému a miera stresu. Ak sa dieťa vyhýba čítaniu len pri určitých témach alebo knihách (napríklad pri povinnom čítaní), ale bez problémov prečíta návod k hre či komiks, ide skôr o nezáujem o konkrétny text. Ak však pri čítaní dlhodobo zamieňa písmená, preskakuje riadky, číta veľmi pomaly aj jednoduché texty a sprevádzajú to silné emócie (plač, hnev, bolesti brucha), môže ísť o dyslexiu.
Áno, jednoznačne. Pre rozvoj čitateľskej gramotnosti je najdôležitejšie to, že dieťa s textom pracuje, vníma slová a rozumie obsahu. Komiksy alebo knihy o počítačových hrách rozvíjajú fantáziu a čitateľské zručnosti rovnako ako klasické príbehy. Dôležité je nechať dieťa čítať to, čo ho skutočne baví.
Najistejšou cestou je zmeniť rodinnú rutinu. Deti robia to, čo vidia u rodičov, nie to, čo im rodičia hovoria. Skúste zaviesť pravidlo, že si večer na 15 minút všetci sadnete do jednej miestnosti bez telefónov a televízie a každý si bude čítať niečo svoje (vy pokojne časopis alebo noviny, dieťa svoju knihu).
Nátlak väčšinou odpor k literatúre len prehĺbi. Staršie literárne diela často vyžadujú životné skúsenosti, ktoré pätnásťročné dieťa ešte nemá. Ak je to možné, skúste nájsť audioknižnú verziu, pozrite si spolu filmové spracovanie alebo sa porozprávajte o deji a prepojte ho so súčasným svetom. Cieľom je, aby dieťa pochopilo kontext, nie aby pri knihe trpelo.
Prvým krokom môže byť konzultácia s triednym učiteľom alebo školským psychológom. Na oficiálnu diagnostiku a nastavenie správnej podpory je potom najlepšie kontaktovať centrum poradenstva a prevencie (CPP) alebo špeciálno-pedagogické centrum. Vyšetrenia sa netreba obávať – jeho cieľom je dieťaťu pomôcť a nájsť metódy, ktoré mu učenie uľahčia.

Michaela Kudláková
Autor článku | Metodička Školy Populo
Michaela so svojím tímom zabezpečuje metodickú podporu lektorov, podieľa sa na tvorbe vzdelávacích materiálov a dohliada na kvalitu výučby. Dlhodobo sa venuje aj práci so žiakmi so špecifickými výchovno-vzdelávacími potrebami.
Zdieľať článok:
Zľavy, webináre, učebné materiály a novinky o našich kurzoch priamo do vašej schránky.
© 2026 Vzdelávacie centrum Populo, z.s.
Nastavenia cookiesPrevádzkovateľom stránok Škola Populo je Vzdelávací centrum Populo, z. s. IČO: 06746551, so sídlom Horní lán 1257/45, Nová Ulice, 779 00 Olomouc Spisová značka: L 16433 vedená na Krajskom súde v Ostrave.